Mama Adely Vinczeovej o výchove: Strava bez mäsa aj sladkého

„Keď sa nám narodila prvá dcéra Mária, bolo náročné vyžiť z jedného platu. Musela som preratúvať, aby sme vyšli od výplaty k výplate. Tak z nášho jedálnička vypadlo mäso. Jedli sme kapustu, cibuľu, zemiaky, jablká, cesnak... Predtým som kúpila kilo mäsa na mesiac, to najhoršie som orezala do polievočky, urobila som kocôčky, do toho dala kopu zeleniny. Strašne som musela špekulovať," hovorí úprimne Mária Banášová pre týždenník Život.

"Až som prišla na to, že mäso človek nepotrebuje. Od známych z dediny som kupovala pšenicu, čo mali pre sliepky, tú som preprala a na 50 stupňoch sušila. Potom som ju pomlela a vyrábala som celozrnnú múku. Kamarátky sa mi smiali, že začneme čvirikať. Alebo keď sa bavili o tom, čo budú variť, povedali – á, ty nemusíš, vy sa pôjdete napásť,“ smeje sa dnes.

Keď začal Adelin otec Jozef Banáš pôsobiť v diplomacii, presťahovala sa celá rodina do Berlína. „Tam bolo dostať kúpiť produkty zdravej výživy aj knihy, tak som sa o to začala zaujímať viac,“ vraví pani Mária. V berlínskej škôlke deti jedli zemiaky s mrkvou a zeleninové jedlá. „Mali dosť jednoduché a zdravé stravovanie. A neskôr si už deti vedeli mäso vyčleniť, skrátka si nedali. Mala som pre to aj dosť veľké problémy s rodinou. Vravievali mi, že dcéram musím dať cukor, aby mali vápnik.“

Adela však láskou k sacharidom nikdy nezahorela. „Keď mali deti v škôlke narodeniny a rozdávali lízanky, prišla domov a hovorí – aha, dostala som lízanku! A hodila ju do prvého koša. Keď mala tri roky, boli sme v Berlíne u lekárky. Pri odchode jej ponúkla cukríky a ona povedala, že si neprosí, lebo to je nezdravé. Ja som jej vysvetlila, že keď sa rozdávajú cukríky a čokoládky, je to bežné, ľudia si neuvedomujú, že je to nezdravé. Nech to neodmieta, aby sa na ňu čudne nepozerali. Takže to rešpektovala, zobrala si, poďakovala, ukázala mi a hodila do koša,“ spomína s úsmevom pani Banášová.