Ale najmä prívetivých ľudí. Robota im vonia tak, ako nám ich čerstvo nadojené mlieko.

Vladimír Chleban a Jaroslav Rolin

VLADIMÍR CHLEBAN A JAROSLAV ROLIN
Salaš u Maca a Cuca, Ladce
VLADIMÍR CHLEBAN A JAROSLAV ROLIN Salaš u Maca a Cuca, Ladce
Zdroj: MATEJ KALINA

Salaš u Maca a Cuca, Ladce

Na salaši pod Kališťom v Strážovskej hornatine nás namiesto bľačania oviec privíta škrekot pávov. Tie tu chovajú ako miestnu atrakciu. Na šnúrach pred kolibou visia vypraté plienky, v ktorých sa ešte predchvíľou hojdali dvoj-trojkilové hrudky čerstvého ovčieho syra. Naň, na žinčicu aj bryndzu sem chodia aj zástupy pútnikov smerujúcich na neďaleký vrch Butkov. Od jari do neskorej jesene sa predajné okienko na kolibe nezavrie. „A v októbri ostane ticho,“ vystrčí z neho hlavu Vladimíra a ide rozhabarkovať teplú žinčicu v kanvici.

„Žena na salaši musí byť. Tá tu všetko drží,“ pozrie Vlado – Cuco uznanlivo na svoju manželku. S Macom – Jarom bačovali spolu už v školských laviciach. Neskôr sa aj pokmotrili a pred desiatimi rokmi prišiel Maco s nápadom vybudovať salaš. „Robil som zatepľovača, ušetril som nejakú korunu. No nebolo ľahké zohnať pozemky,“ povie Vlado, ktorému najviac času zaberie chystanie sena. Jaro robí baču, o ovce sa staral už predtým. S pomocníkom stádo strojovo dojí a na pašu vyháňa. Teraz ich čaká ďalšia šichta. Stosedemdesiatim ovciam treba urobiť letný strih. Kmotrovci si na to pripijú poriadne vyzretou žinčicou. Takú „ostrú“ majú najradšej!