Tradícia vianočných oblátok podľa Kataríny Nádaskej aj Martina Kukučína

Spýtali sme sa etnografky Kataríny Nádaskej, kde sa vzali vianočné oblátky: "Prvým štedrovečerným jedlom sa oblátky spolu s cesnakom a medom stali v 17. storočí - bola to pripomienka Božieho tela. Pôvodné oblátky boli pečené len z bielej múky a vody. Vymiešaním vzniklo riedke cesto a to sa pieklo v ťažkých železných oblátkovniciach s dlhou rukoväťou rovno na sporáku. Napiecť tenučké krehké oblátky bolo umenie a bolo potrebné sa to naučiť," hovorí známa etnografka.

"Prvé oblátky sa piekli v kláštoroch. Neskôr, asi od druhej polovice devätnásteho storočia, ich piekli učitelia – rechtori. Žiaci ich potom poroznášali po domoch. Odmena za pečenie oblátok bola súčasťou príjmu rechtora. Osobitú atmosféru pečenia oblátok vystihuje poviedka Martina Kukučína Vianočné oblátky," pokračuje odborníčka na ľudové tradície. Úryvok z nej si môžete prečítať ďalej v článku.

Oblátky symbolizujú tradíciu prijímania hostií, teda liturgického omšového chleba. Po mníchoch a kňazoch ich pečenie prevzali teda učitelia a s ich roznášaním po domoch pomáhali namiesto miništrantov žiaci. Piekli ich pre celú dedinu, obyvatelia poskytovali na ne múku, pre každého sa ušli dve až tri oblátky.

Táto udalosť odštartovala zvyčajne na Luciu alebo začiatkom adventu a žila ňou celá dedina. Chodili po nej žiaci a s vinšom vyberali od obyvateľov obilie alebo múku na pečenie vodových aj cukrových, prípadne orechových. Ešte začiatkom minulého storočia sa zvykli piecť aj pre domáce zvieratá oblátky s petržlenovou vňaťou. Týždeň pred Vianocami ich zasa žiaci roznášali po domoch a pred každým spievali koledy. Domáci im za to poslali pre učiteľa malú výslužku.

Oblátky tradične jeme poliate medom, v niektorých rodinách aj s kúskom cesnaku. Oboje má zabezpečiť najmä zdravie, med symbolizuje aj hojnosť, cesnak mal odohnať upírov i bosorky...

Na výrobu oblátok sa od druhej polovice 20. storočia používajú elektrické oblátkovače s nastaviteľnou teplotou, túto vymoženosť naši predkovia na peciach alebo klasických sporákoch nemali. Receptúra cesta je tiež vylepšená, pripravuje sa z múky, mlieka, medu, cukru, masla, orechov, vanilky, škorice... A pomocou dreveného valčeka sa môže horúca oblátka zvinúť do trubičky.

Aby ste vychutnali čaro tradičných Vianoc, prečítajte si úryvok poviedky Vianočné oblátky (1890) od Martina Kukučína, inšpirovanej jeho spomienkami na pôsobenie v jasenovskej škole. Takto sa kedysi piekli oblátky!

Prišlo Lucie. Chlapci doniesli železá a vyčistili ich. Keď nimi tam štrkali, žiactvo bolo ako vymenené. Všeobecný šumot, šepot a pohyb nastal v školských laviciach. Ba ani sám pán učiteľ nemohol udržať chladnú krv. Nechal školu školou, vbehol do kuchyne. Železá sa už hriali nad plameňom. Nesmierny zhon po celom dome. Jano Predaj naháňal húf chlapcov, ktorých mu učiteľ pridelil za pomáhačov spomedzi žiactva. V bitkách nenaháňal Napoleon tak svojich ordonancov, ako Jano Predaj týchto pomocníkov. Ale oni sa ver preto nehnevali. [...] Prípravy postúpili konečne tak ďaleko, že prvá oblátka zišla zo železa. Obzrel ju najprv Predaj, potom učiteľ a konečne chlapci, akoby to bol desiaty div sveta. Nakoniec nezostalo z nej nič.

„Treba bude múky prisypať. Oblátka je tenká, a tu radi hrubšiu.“
A chlapec, ktorého Jano postavil k ohromnému hrncu s rozrobeným cestom a dal mu do ruky habarku, musel znova roztrepávať prisypanú múku.
Pán učiteľ, keď už i tak mrkalo, rozpustil školu. Deti idúc pitvorom a čujúc praskot ohňa na školskom ohnisku a štrkot želiez, zaradovali sa znovu. Oblátky pečú sa — hody sú už v kuchyni!“ hovorili si medzi sebou.
Učiteľ vstúpil do kuchyne, ktorá hemžila sa ľuďmi. Jano Predaj stál pri ohnisku s varechou v ruke. Striehol oheň, železá, chlapcov — všetko! Železá boli dve. Jedno hladké, vlastne kedysi bolo doň čosi vyryté, ale behom času zárezy stali sa na nepoznanie plytkými. Druhé, ešte nové, rytina na ňom zachovaná. Oblátka z neho niesla dva výjavy z Písma svätého: Adama a Evu v raji a Božie narodenie. Dookola nápis s menom cirkvi a rokom jej založenia.

Oblátky zo želiez šli rovno pod nožnice učiteľovi, ktorý sedel pri kuchynskom stole. Robota šla pri najväčšej tichosti. Chlapci sa neopovážili šantovať. Iba Janov hlas bolo počuť, ako volal: „Ondráš, už — ukáž! Ešte je nie: tento roh prihrej. Mišo, obracaj rezko: raz, dva — raz, dva, lebo ju pripáliš a železo zhumpľuješ. No, Ondráš, už je,“ a tak sňal oblátku z Ondrášovho železa....
Tak šla práca veľmi od ruky. Oblátky sa darili. Učiteľ mnoho popočúval, ako ťažko je piecť oblátky. Dnešný zdarný začiatok ho prekvapil veľmi príjemne.

„Oj, vodové, tie idú; čo by nešli!“ odpovedal Jano. „Vodová sa tak ľahko nepripáli. Ale cukrové — keď človek neutrafí proporciu — oblátka za oblátkou ide navnivoč.“
„A koľko ich potrebujeme?“ pýtal sa učiteľ.
„Vodových do dvadsať — sto a cukrových okolo tisíc!“
„Nebude to málo?“
„Málo nie. Okolo sto dvadsať domov po pätnásť vodových a okolo päť cukrových. Ale cukrové sa veľmi krušia, preto ich toľko vyjde. Tá keď vychladne, aby sa jej netýkal: hneď sa láme a puká! Ej, to sú mľandravé — a tých bude treba moc — pošlú i do mesta i do Zeman-Lehoty.“
„A komu do mesta?“
„Nuž po známosti: tam je pán fyzikus, pán inšpektor, pán kontrolór a pán — nuž hodne pánov je tam. Všetko sú naučení na naše oblátky a upriamení na ne. Naše bývajú najlepšie… to už nebožký pán tak vedeli piecť — ej, tí vedeli! Keď si ju sňal z toho železa, ani čo by ju ulial — a tak sa červenala.“

Užite si krásne vianočné sviatky!