1. Fašiangy sú poriadne „mastné“ sviatky. Aké masti, oleje používali naše praprababičky najčastejšie?
Na fašiangy treba brucho mastiť – lebo po nich nasledoval prísny a v minulosti aj dodržiavaný 40-dňový pôst. Takže fašiangové dobroty sa robili najmä na domácej a chutne voňajúcej bravčovej masti, často sa však varilo a pieklo aj s husacou či kačacou masťou.
2. Na stole, tobôž tom fašiangovom, nikdy nesmela chýbať dobrá slaninka...
Áno, a naši predkovia si dali na jej výrobe vždy veľmi záležať. Ich slanina bola tuhá ako remeň a aj v teple sa dala krájať bez toho, aby z nej tiekla masť. Ako to babky či dedkovia docielili? Používali na ňu mäsité časti laloka a slaninu údili veľmi pomaly na nízkom ohni. Prikladali doň bukové alebo smrekové polienka. Preto tak úžasne voňala a bola takmer vysušená, takže sa nekazila. Často ju totiž jedli ako hlavné jedlo počas celého roka – pri prácach v lese, na poli či pri kosení lúk. Najradšej ju mali surovú s chlebom. No gazdinky ju tiež pražili s vajíčkom, k bryndzovým haluškám, džadkám, pirohom a rady z nej odkrojili do hustých sýtych polievok. Nielen počas fašiangov.
3. Sladkou bodkou týchto sviatkov sú šišky. Odkiaľ k nám vlastne prišli?
Pôvodne boli špecialitou uhorskej šľachty. Neskôr sa dostali do mestského prostredia a odtiaľ sa postupne „prepašovali“ aj na vidiek. Ženy ich smažili najmä posledný deň pred Popolcovou stredou, hovorilo sa mu posledný fašiang. Okrem nich vyprážali na masti fánky, kreple, pampúchy, chraple, božie milosti, grapne, guľky, fulanki, milotki, herouki... Plnili ich domácim lekvárom, najčastejšie marhuľovým, slivkovým, šípkovým či višňovým.
